Ako som zdolal Everest na bicykli

Autor: Martin Lindák | 19.7.2016 o 19:41 | (upravené 20.7.2016 o 8:01) Karma článku: 7,28 | Prečítané:  2559x

Je 5 minút pred piatou ráno. Slnko už pomaly vychádza a pre mňa jeden z najdlhších dní sa začína. Sadnem do sedla zapnem tretry do pedálov a stúpam svoj kopec prvý krát. 

Celkovo ho musím vyšliapať 19 krát aby som zdolal výzvu, ktorá sa nazýva Everesting.

Čo je to Everesting? Skrátka ekvivalent psychického a fyzického pekla a utrpenia. Inak, to je cyklistická výzva posledných troch rokov. Musíte zdolať 8848 výškových metrov na jedinom kopci s tým, že ho jazdíte znovu a znovu, až kým nenastúpate ekvivalent Everestu. Je jedno ako dlho, či za tmy alebo za dňa, či s prestávkami alebo bez. Základná myšlienka je to vydržať a stúpať, bez spánku.

Dôvod prečo som sa pustil do tejto výzvy bol ten, že by som bol prvý Slovák, ktorý by vstúpil do tzv. Hells 500 komunity a bol zaradený do siene slávy. Kde je mimochodom teraz 1183 ľudí z celého sveta. Schválne píšem o prvom Slovákovi a nie o prvenstvu na Slovensku. Prvenstvo na Slovensku drží Rumun, Daniel Rosu, ktorý zdolal Everest ešte pred rokom v Bratislave. A tomu patrí všetka česť. Ale stále tu nebol Slovák, ktorý to už mal za sebou.

http://www.everesting.cc/

Tak som si povedal, že to musím byť ja. Predsa väčšia motivácia už nebude. Rovnako počasie prialo. Akurát som bol doma na Východe Slovenka, pričom som chcel Everest pokoriť na domácom kopci, ktorý som už vyšliapal niekoľkokrát. Cez deň bolo maximálne 22 stupňov so slabým vetrom. Kopec je skrytý skoro celý v lese, čo ma chránilo pred slnkom. Rovnako bolo výhodou, že je ešte stále relatívne dlhý deň.

https://www.strava.com/segments/12511405?filter=overall

Snažil som sa začať čo najskôr, aby som nemusel končiť unavený po zotmení (to sa samozrejme nepodarilo). A tak som začal pred piatou, pričom pod samotný kopec ma zobral otec s autom. Vzial som si plno jedla a nejaké veci na prezlečenie a samozrejme aj svetlá na večer. Veci som mal v jednom malom ruksaku, ktorý som skryl v kríkoch pod kopcom. V tento pamätný deň som si musel urobiť aj elegantný nápis na cestu, aj keď popravde som nevedel, či túto výzvu zdolám.

Začal som stúpať prvý krát, so sebou som mal bežné veci ako na tréningoch. Pumpa, nejaké duše a jedlo. Jediná vec, ktorú štandardne nenosím je externá batéria, ktorú mi požičal kamarát. Samozrejme to bolo kvôli tomu, že hodinky by celú dobu nevydržali zaznamenávať trasu a všetky údaje. A ako sa medzi cyklistami vraví, čo nie je na Strave (aplikácia na zaznamenávanie tréningov) to neexistuje!

Prvé výšľapy boli ľahké, keďže nohy boli čerstvé, oddýchnuté a bolo ráno, keď sa všetko prebúdzalo a bolo to rozprávkové. Samozrejme, k tomu som nahodil ešte špeciálne tempo, ktoré nazývame „ťapi-ťapi,“ teda úplné flákanie sa.

Kopec som zdolal šesťkrát a až potom som si dal prestávku na obed a to už bolo pre jedenástou. Najedol som sa a opäť nasadol na bicykel. Avšak už začala prichádzať únava. Nohy už prestávali byť čerstvé ako ráno. Nastúpal som už okolo 3000 metrov, čo by bol v normálnom tréningu strop. Začalo sa to naťahovať, tempo sa trošku spomalilo, avšak stále som sa snažil si udržiavať stabilné časy. Po celý čas som stúpal a klesal sám a to už ma začalo deprimovať. Avšak bol som pripravený, že najťažšia bude psychická stránka celého Everestingu a celé to bude „o hlave“. Aby som sa trošku vzchopil, tak na vrchole kopca (jediná časť kde bol signál) som si zapol Facebook, aby som si prečítal povzbudivé správy. A skutočne to pomáhalo, aspoň kým som nezišiel dolu pod kopec a nezačal stúpať.

Ako som stúpal a klesal, únava sa stupňovala. Kríza začala niekedy v 9 opakovaní a pokračovala v ďalších. Nohy šli pomaly, prevod bol vždy ľahší a tak som len s utrpením míňal kilometrovníky. Začal sa psychický boj, chcel som sa na to vykašľať. Bolo to také jednoduché, stačilo sa otočiť a prejsť pár kilometrov a byť doma. Avšak nevzdával som sa, prečítal som si pár krát FB, odfotil nastúpané metre na hodinkách a pokračoval. Rozmýšľal som už o všetkom možnom, kde je hranica ľudských síl, kde sú moje hranice, keď sa už skutočne zlomím a vykašlem sa na to. Rovnako som premýšľal nad 24 hodinovkou a chalanmi, ktorý to idú sami celú dobu. A to ma zároveň povzbudilo. Rovnako ma povzbudilo, keď som si spomenul na kamaráta (od neho som mal externú batériu), ktorý len pár týždňov predo mnou išiel o polnoci z Košíc do Bratislavy na bicykli, po robote a bez spánku v strašnom teple. Povedal som si, že keď dal niečo také on, tak ja toto musím dať.

A tak výšľapy ubiehali (skôr sa strašne vliekli), až prišlo 13 opakovanie v ktorom som asi najviac trpel. Napriek tomu v zjazde prišlo príjemné prekvapenie. Kamarát Vratko, ktorý mal za posledné tri roky najazdené asi ako ja do tej chvíle, okolo 250km, ma prišiel podporiť. Avšak jeho svaly si stále pamätali, ako sme spolu začínali, len on neskôr odložil bicykel. A tak sme stúpali spolu, rozprávali sa o práci a o všetkom možnom, len aby som nemyslel na stúpanie a tie čísla. Pekné na tom je, že trpel rovnako ako ja, keďže svaly si bicykel pamätali, ale to tempo už nie. Ale to nevadilo, pomohol mi to vyjsť trikrát až kým neprišiel druhý kamarát na striedačku.

Pavol, ktorý rovnako prišiel len po práci, ale chcel zostať až do konca. Človek s ktorým som odkrútil väčšinu kilometrov a s ktorým som začínal bicyklovať. Človek, ktorý sa mi doteraz stará o bicykel a u ktorého kupujem väčšinu vecí. V tej chvíli to bol doslova dar z nebies, s ktorým som vtipkoval, že prišiel doktor Ferrari (negatívne známy doktor v profesionálnej cyklistike). Doniesol mi nejaké jedlo, energetické tyčinky a jonťáky. Samozrejme so sebou priniesol aj dobrú náladu, čo bolo to najpodstatnejšie. A tak sme pokračovali sami, stúpali, jedli, smiali sa.

Pomaly sa začalo stmievať, avšak mne ešte stále ostávali posledné tri stúpania. To nevadilo, pretože sa to už vo mne dávnejšie zlomilo a bol som rozhodnutý to zdolať. Aj nohy si trošku polepšili (možno zázraky Dr.Ferrariho). Došiel aj otec, ktorý nám porobil fotografie a samozrejme nás podporil. Predposledné stúpanie sme šli už skoro v úplnej tme. Vyšli sme hore a nasadili čelovky, pričom sa už rozfúkal aj silný vietor. Tu sa otec rozhodol, že pôjde v zjazde autom pred nami, aby sme videli lepšie.

Bola už úplná tma a my sme stúpali posledný krát. Bolo to dychberúce, obaja sme boli unavení, ale zároveň uchvátení tichom v ktorom bolo počuť len vŕzganie lesa kvôli silnejúcemu vetru. Bolo úplne jedno ako rýchlo to vyjdeme. Bolo už okolo desiatej večer a mne už chýbali len posledné metre. Keď sme dosiahli vrchol kopca, zistil som, že mi chýba posledná stovka. A tak som ešte zišiel 3 kilometre a otočil sa. Stúpal som už úplne sám, všetci ostatní boli na vrchu. Premýšľal som nad celým dňom, nad tým, že som tento kopec zažil v každej časti dňa. Spoznal jeho krásy, ale aj jeho bolesť.

Vyšiel som na vrchol pozerajúc sa na hodinky, ktoré ukazovali 8870 nastúpaných metrov. Posledný krát som ich odfotil a skončil tento nekonečný výjazd.

Zároveň by som sa chcel poďakovať rodičom a kamarátom, ktorí ma podporovali. Bratovi, ktorý mi prvý krát rozprával o Everestingu, ale vtedy mi nenapadlo, že ho niekedy zdolám. A samozrejme Vratkovi a Palovi, bez ktorých by som to osamote nezdolal. Teraz mi už neostáva nič iné, ako regenerovať „prázdne nohy“ a vychutnávať si miesto prvého Slováka v zozname Hall of Fame v tíme Hells 500.

http://www.everesting.cc/hall-of-fame/

(Pre všetkých nadšencov, samozrejme ochutnávka zo Stravi)

https://www.strava.com/activities/642245894

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?